Viktória Botošová Práca

Učiteľ základnej školy Štefan Prešinský (55): Keď som si predstavoval svoju budúcnosť, boli tam deti

V rámci nášho seriálu vám prinášame zaujímavý rozhovor so známou tvárou jednej základnej školy. Tentokrát sme vyspovedali Štefana Prešinského, ktorý pôsobí na Základnej škole na Ulici Gábora Bethlena v Nových Zámkoch.

Ilustračný obrázok k článku Učiteľ základnej školy Štefan Prešinský (55): Keď som si predstavoval svoju budúcnosť, boli tam deti
Foto: Viktória Botošová

Volá sa Štefan Prešinský a pochádza z Komjatíc. Učiteľ základnej školy, ktorému sa v komunálnych voľbách podarilo prebojovať do Mestského zastupiteľstva ako nezávislému poslancovi. V rozhovore nám prezradil množstvo zaujímavostí z jeho pracovného prostredia na novozámockej základnej škole.

Čo vás priviedlo ku štúdiu pedagogiky?
U nás v Komjaticiach som mal na druhom stupni vynikajúcu učiteľku, pani Sopkovú, ktorá ma učila slovenčinu – a to rozhodlo. Pani učiteľka bola úžasná a nech robím čo robím, nikdy sa jej pedagogickému majstrovstvu ani nepriblížim. V porovnaní s ňou akoby som sa na učiteľa iba hral…

Aký ste boli vy žiak? Poctivý bifľoš, či skôr typický lajdák?
Ani jedno ani druhé. Bol som dobrý žiak, mal som dobré známky, ale bifľoš som určite nebol.

Ktoré boli vaše obľúbené predmety a ktoré vám naopak veľmi nešli?
Obľúbené boli hodiny slovenčiny, telesnej výchovy, prírodopisu, niekedy matematiky. Neznášal som chémiu a nedarilo sa mi na hodinách výtvarnej výchovy.

Od kedy učíte? Aké predmety vyučujete?
Učiť som začal v roku 1983 v Tvrdošov­ciach. Učil som jeden mesiac, a potom som narukoval na 1 rok. Po ZVS som nastúpil na Základnú školu Boženy Němcovej v Nových Zámkoch a od roku 1989 pôsobím na prvom stupni Základnej škole Gábora Bethlena, kde učím všetko.

Ako si spomínate na svoje učiteľské začiatky?
No v Tvrdošovciach to bolo dosť rozpačité, ale deti boli zlaté. Potom po vojenčine to už bolo lepšie.

Ste na danej škole, kde pôsobíte spokojný?
Vždy, keď som si predstavoval svoju budúcnosť, boli tam deti. Myslím si, že v mojom veku už toho veľa nenašpekulujem.

Vidíte tu svoju budúcnosť?
Áno, rád by som zostal učiteľom, i keď mám aj iné aktivity.

Hovorí sa, že práca učiteľa je poslaním. Vnímate to tak aj vy?
No, je to iné ako bežné zamestnanie. Netvrdím, že je to ťažká drina, hoci by sa našli chvíle, ktoré by som si rád vymenil hoci s baníkom. Ja som ale spokojný s tým, čo robím.

Ako ste trávili svoj voľný čas počas prázdnin? Ako relaxujete vo svojom voľnom čase mimo prázdnin?
Úplná klasika: ak sa dalo nejaká tá dovolenka v Tatrách či pri mori. A relax? Gitara, hudba, trochu šport, zvieratá a tak…

Keby ste sa mali dnes rozhodnúť a vybrať si svoju prácu, opäť by to vyhralo učiteľstvo?
Jednoznačne ( odhliadnuc od financií ).

Čo vás vie najviac nahnevať v rámci vyučovacej hodiny? Veľakrát na hodine zvyšujete hlas?
To, čo každého pedagóga: ak žiaci vyrušujú, hoci mi je jasné, že nie každé učivo je pre žiakov zaujímavé. Hlas zvyšujem nie často, ale častejšie ako keď som bol mladší.

Dá sa to zvládať psychicky? : ) Predsa len hovorí sa, že každá generácia je horšia ako tá predošlá..
Hádam áno, na tom prvom stupni to ešte ako – tak ide, aj keď si neviem predstaviť ako to bude fungovať o takých 20 rokov.

Aké boli najoriginálnejšie výhovorky, prečo žiaci nemali domácu úlohu?
… mne sa páčia také úprimné: „Nemal som čas.“ alebo spred dvoch rokov: „..a čo si myslíte, že nemám nič iné na robote, len písať domácu úlohu…?“ Samozrejme, že za ten druhý výrok prišla patričná „odmena“.

Zažili ste počas svojho učiteľského pôsobenia nejakú vtipnú príhodu, na ktorú keď si spomeniete, tak vás vždy rozosmeje?
Tých príhod je veľa. Mám rád vtipné deti a humor ako taký. Spomínam si, ako jedna skupina detí pri nácviku koledy „Búvaj, dieťa krásne“ namiesto textu …nech sa dieťa poteší na tom našom salaši… zaspievala: …nech sa dieťa poteší na tom našom dereši…

Aká bola naopak, najhoršia príhoda, na ktorú nerád spomínate?
Všetky sa týkajú úrazov. Raz jeden chlapček cez prestávku skákal po laviciach a spadol. Deti ma prišli zavolať do kabinetu, že vôbec nedýcha. Bola to pravda, bál som sa, ale našťastie sa to dobre skončilo. Druhýkrát som mal strach, keď spadla tabuľa na ruku žiačke a zlomila jej ju.

Aký pohľad máte ako učiteľ na stav školstva na Slovensku?
No myslím si, že naše školstvo bolo pred pár rokmi niekde v inom leveli ako je dnes. Školy bojujú o žiakov, lebo na každého žiaka dostávajú peniaze a aby si ich udržali, sú benevolentnejšie k ich správaniu či k vedomostiam, aby neriskovali, že ich rodičia preložia na inú školu. Naše školstvo je dosť choré, ale to si vyžaduje širšiu diskusiu. Ja hovorím len o základnom školstve.

Čo považujete za najkrajšiu vec na práci učiteľa?
No predsa to, keď vás stretne mladý človek, podá vám ruku a povie: „Pamätáte si na mňa, pán učiteľ? Učili ste ma na základke. Boli ste super.“

Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie