Viktória Botošová Práca

Učiteľ základnej školy Ján Hrabovszki (54): Bol som lajdák, ale mama dohliadala, aby som sa učil

Prinášame vám opäť zaujímavý rozhovor so známou tvárou jednej základnej školy. Tentokrát sme vyspovedali Jána Hrabovszkeho, ktorý pôsobí na ZŠ Hradná v Nových Zámkoch. Prečítajte si jeho zážitky spoza katedry.

Ilustračný obrázok k článku Učiteľ základnej školy Ján Hrabovszki (54): Bol som lajdák, ale mama dohliadala, aby som sa učil
Foto: Viktória Botošová

Ján Hrabovszki má 54 rokov, pochádza z Nových Zámkov a momentálne pôsobí na Základnej škole Hradná v Nových Zámkoch. V rozhovore nám prezradil množstvo zaujímavostí z jeho pracovného prostredia na novozámockej základnej škole.

Čo vás priviedlo ku štúdiu pedagogiky?
Vyrastal som v rodine pedagóga, nakoľko mama bola tiež učiteľka a vždy ma bavila práca s deťmi, takže to prišlo nejako automaticky.

Aký ste boli vy žiak? Poctivý bifľoš, či skôr typický lajdák?
Skôr lajdák, ktorého bavil len šport, ale mama dohliadala na to aby som sa aspoň trochu učil.

Ktoré boli vaše obľúbené predmety a ktoré vám naopak veľmi nešli?
Najobľúbenejší predmet bol samozrejme telesná výchova, potom dejepis. Na výtvarnej výchove som naopak trpel, lebo som totálny výtvarný antitalent.

Od kedy učíte? Aké predmety vyučujete?
Učím od roku 1981, mám kvalifikáciu pre ročníky 1–4. Momentálne učím hlavne Telesnú výchovu a Anglický jazyk.

Ako si spomínate na svoje učiteľské začiatky? Učili ste od začiatku na jednej škole?
Začínal som na dedinských školách v Tvrdošovciach a Dvoroch nad Žitavou. Od roku 1987 som pôsobil až do roku 2009 na ZŠ Nábrežná a teraz pôsobím 5 rokov na ZŠ Hradná v Nových Zámkoch.

Ste na danej škole, kde pôsobíte aj spokojný? Vidíte tu svoju budúcnosť?
Na terajšom pôsobisku som spokojný. Učím hlavne telesnú výchovu a deti väčšinou milujú telesnú výchovu, takže spokojnosť je obojstranná. Dúfam, že je to moje posledné pôsobisko. Mám na škole v oblasti športu niekoľko cieľov a bol by som veľmi rád keby sa mi ich podarilo splniť.

Hovorí sa, že práca učiteľa je poslaním. Vnímate to tak aj vy?
Túto vetu nám po vysokej škole neustále opakovali, keď sa niekto sťažoval na nízky plat, ale myslím si, že časy sa veľmi zmenili.

Počas prázdnin ste ako trávili svoj voľný čas? Ako relaxujete vo svojom voľnom čase mimo prázdnin?
Veľa rokov som počas prázdnin voľný čas venoval opäť deťom. Každý rok som chodieval do detských táborov, niekedy aj dvoch a v auguste som sa vždy venoval svojim hráčkam, nakoľko už dlhé roky pôsobím ako volejbalový tréner mládeže. Teraz sa počas prázdnin venujem viac svojej rodine. Chodievame do záhrady, do prírody a keď to financie dovolia chodíme lyžovať.

Keby ste sa mali dnes rozhodnúť a vybrať si svoju prácu, opäť by to vyhralo učiteľstvo?
Asi áno.

Čo vás vie najviac nahnevať v rámci vyučovacej hodiny? Veľakrát na hodine zvyšujete hlas?
Moji žiaci a moje hráčky ma poznajú ako učiteľa a trénera s ostrým hlasom, ktorý je počuť aj keď to nechcem. V škole ma najviac hnevá arogancia a lenivosť niektorých žiakov.

Dá sa to zvládať psychicky? : ) Predsa len hovorí sa, že každá generácia je horšia ako tá predošlá..
Vôbec to nie je pravda. Dnešné deti sú také isté ako sme boli my a akí boli tí pred nami. Len spoločnosť je iná a deti sa jej prispôsobujú.

Aké boli najoriginálnejšie výhovorky, prečo žiaci nemali domácu úlohu?
Nepamätám sa na nejakú originálnu, spomínam si len na tie klasické: zabudol som, alebo boli sme na návšteve a podobne.

Zažili ste počas svojho učiteľského pôsobenia tam nejakú vtipnú príhodu, na ktorú keď si spomeniete, tak vás vždy rozosmeje?
Vtipných príhod bolo strašne veľa, ale na jednu nezabudnem. Bolo to už koncom januára a mali sme mať s chlapcami 4. ročníka pohybové hry. Žiak prišiel do kabinetu TEV a bez zaklopania a pozdravu si pýtal loptu. Povedal som mu, že na niečo zabudol, nech ide von a vráti sa keď bude vedieť, čo má povedať. Chudáčik, vrátil sa ešte asi päť krát, ale na slovíčko „prosím„ si spomenúť nevedel. Nakoniec bol z toho taký zdeptaný, že vošiel do kabinetu a povedal: páni učitelia, prajem Vám Veselé Vianoce a šťastný nový rok.

Aká bola naopak, najhoršia príhoda, na ktorú nerád spomínate?
Najhoršie bolo vždy to, keď sa niekto na hodinách TEV zranil a úplne najhoršie som sa cítil len nedávno, keď tragicky zahynula moja kolegyňa aj so štyrmi našimi žiačkami.

Aký pohľad máte ako učiteľ na stav školstva na Slovensku?
Myslím si , že naše školstvo je v katastrofálnom stave. Minulý rok som bol na jazykovom pobyte v rámci projektu našej školy v Anglicku a navštívil som aj niekoľko škôl. Priznám sa, že to čo som videl ma veľmi zarmútilo. Aký obrovský rozdiel je v podpore školstva od štátu u nás a u nich, rozdiel v technickom vybavení škôl, vo finančnom ohodnotení a pracovných podmienkach pedagógov u nás a u nich. Bol som prekvapený s akou úctou a rešpektom sa správajú žiaci a ich rodičia k pedagógom. To všetko vyvolalo vo mne množstvo otázok, prečo to tak nie je aj u nás. Prečo sme to všetko dobré, čo v našom školstve bolo museli zničiť a prečo sa stále musíme po niekom opičiť. Ja len pevne verím, že horšie to už nemôže byť a že sa teraz odrazíme odo dna a že to bude už len lepšie a lepšie. Závisí to aj od nás pedagógov, ale hlavne od tých, čo riadia celú našu spoločnosť.

Čo považujete za najkrajšiu vec na práci učiteľa?
Na našej práci považujem za najkrajšie to, že ostávate mladým po celý život, lebo pracujete s mladými a tým pádom sa musíte a chcete prispôsobiť ich mentalite a správaniu. Je nádherný pocit ak vás v meste pristaví váš žiak, ktorého ste učili pred dvadsiatimi rokmi, spomenie si na vás a chce vám porozprávať ako sa má, čo robí a podobne. Vtedy si poviete – stálo to za to.

Čítajte aj :

Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie